Close

Příběh Edity: „Nepovažuji za samozřejmost, že můžu ráno otevřít oči.“ Z cyklu Šťastní životu navzdory

Těhotné Editě se necelý rok po svatbě při nehodě obrátilo auto na střechu, a s tím i celý její život. Několik dalších měsíců se nemohla hýbat. Její tělo zůstalo poseté jizvami a zranění jí budou omezovat po celý život. Pochopila však skutečný význam slov „každá bolesť učí dušu rásť…“ a bere své jizvy jako znamení síly.

Přináším vám 4. část ze série příběhů skutečných lidí, se kterými se život nemazlil. Zažili těžké chvíle, a přesto mají odvahu stále v životě hledat štěstí. Tyto příběhy mi stále připomínají, co je ve skutečnosti důležité. Nazvala jsem je Šťastní životu navzdory. 

 

Příběh Edity – nepovažuji za samozřejmost, že můžu ráno otevřít oči a postavit se na nohy

Medailonek:

Moje meno je Edita, mám 37 rokov. Žijem na Západnom Slovensku.
Práve si užívam druhé tehotenstvo, som v piatom mesiaci a teším sa, že môžem normálne fungovať, ako bežné zdravé ženy v očakávaní. Moje prvé tehotenstvo som  totiž preležala v nemocniciach.
A tak začnem môj príbeh o šťastí alebo podľa mňa skôr o zázrakoch.
V septembri 2009 som sa vydala za skvelého muža, s ktorým sme si žili krásny život, (pred aj po svadbe) precestovali sme kus sveta, chodili sme spolu behať, bicyklovať, cvičiť jogu, v zime ma učil korčuľovať.
Po svadbe sme, ako to už býva, riešili bývanie. A tak sme kúpili byt a kompletne ho zrekonštruovali.
Keď už bol takmer dokončený, rozhodli sme sa, že si ideme na týždeň oddýchnuť do Tatier.
Blížilo sa nám aj prvé výročie svadby, ja som bola tehotná, mala som za sebou prvé tri mesiace tehotenstva. A tak sme šli.
Pobyt bol veľmi fajn. V piatok, 17. 9. 2010 sme sa rozhodli, že keď už sme v Tatrách, tak pôjdeme  navštíviť aj manželových rodičov, ktorí žijú v Humennom, a oznámime im radostnú novinu, že sa stanú starými rodičmi.
Tam sme však už nedorazili. Pred tunelom Branisko sa mladý chlapec s čerstvým vodičákom vo vrecku tak ponáhľal, že nám pri predbiehaní vošiel do protismeru a čelne do nás narazil.
A tak ako sa naše auto otočilo na strechu, tak sa aj náš život otočil hore nohami.
Manžel mal prasknutý hrudník, zlomenú nohu a rozbitú hlavu.
Ja som skončila horšie, v bezvedomí, zlomené obe ruky, obe nohy, rozbitá hlava. Ale prežila som  a považujem za zázrak, že sme prežili všetci traja.
Musela som podstúpiť operácie oboch nôh aj rúk. A od toho dňa som tri mesiace len ležala na chrbáte, nemohla som stúpať na nohy. Jednu ruku som mala  celú v sadre, druhú po lakeť, takže som bola úplne odkázaná na pomoc druhých.
Je naozaj dosť ťažké prijať a vyrovnať sa s tým, že sa nemôžete pohnúť, že sa váš bežný život zastaví a vy zostanete v priebehu pár minút nehybne ležať na posteli a ste úplne odkázaný na pomoc  zdravotného personálu (cudzích ľudí), musia  vás kŕmiť, umývať, proste všetko, vy musíte len dýchať, pozerať do stropu, snažiť sa vydržať bolesť a naučiť sa byť pokorný.
Popritom vám  hlavou  ide milión otázok …čo sa to stalo? čo so mnou bude? budem môcť  chodiť?  A čo moje dieťa? Modlíte sa, aby ste to zvládli, aby ste mali silu bojovať.
A tak  na naše prvé výročie svadby sme ležali s manželom v jednej nemocničnej izbe, každý na svojej posteli a nedokázali sme si dať ani pusu, pretože sme sa nedokázali otočiť, ja kvôli zlomeninám a Rasťo kvôli prasknutému hrudníku.
Našťastie naše bábätko bolo v poriadku a pekne si vo mne rástlo. Tak to aspoň vyzeralo po sonografickom vyšetrení. Istota nebola, bola “ len„ viera, že všetko bude v poriadku.
Dieťa bolo pre mňa tak silnou motiváciou, cvičila som na posteli v ľahu ako sa len dalo, napínala som svaly, skúšala som, čo dokážem, čo môžem, čím sa dá hýbať. Bojovala som, musela a chcela som sa dať dokopy. A tak som sa koncom januára 2011 postavila na nohy, naučila som sa znovu chodiť, najskôr s barlami, ale chodila som a bolo to úžasné, pre mňa ďalší zázrak.
A najväčší zázrak sa stal presne na deň, pol roka od nehody, 17. 3. 2011, ked sa nám narodil zdravý syn, Matúš.
Je to úžasný, šikovný, rozumný chlapec, pre mňa najkrajší dar od Boha. Nemá žiadne zdravotné problémy. Robí nám veľkú radosť každý deň.
Ešte sa však vrátim k roku 2011.
Ked už som si myslela, že dosť bolo bolesti a trápenia, že mám doma zdravé dieťa a budem si ho môcť naplno užívať, tak ma začali trápiť žlčníkové koliky.
Kto zažil, vie, aká je to bolesť.
A tak ked mal Matúš 6 týždňov, znovu som sa ocitla v nemocnici, na pohotovosti, kde po vyšetrení prišiel verdikt, že jediné riešenie je operácia žlčníka.
Jasné, že ma to zložilo a rozplakala som sa. Mala som už dosť nemocníc a operácii, ale  znovu som musela nabrať silu a bojovať.

Kde se ve Vás vzala síla zvládnout to, co se Vám přihodilo?

V nemocničnej izbe, kde som ležala po autonehode, bol na stene zavesený kríž a v rádiu po drôte hralo rádio Lumen (kresťanské  radio), kde každý večer vysielali sv. omše. A keďže som veriaca, tak pochopiteľne toto mi dávalo silu. Viera…..viera, že všetko bude ok. Viera, že keď ma tu Boh nechal, dá mi aj silu celé to zvládnuť. Ale samozrejme veľkou a nenahraditeľnou oporou mi bola rodina, aj moja aj manželova. Tiež priatelia, ktorí mi posielali povzbudzujúce správy, chodili ma navštíviť do nemocnice.

Jak to, co se Vám přihodilo, ovlivnilo Váš postoj k životu?

Naučili ma pokore a vďačnosti. Uvedomila som si, že vôbec nie je samozrejmosť, keď môžem ráno otvoriť oči, postaviť sa na nohy a ísť do kúpeľne sa umyť…a normálne žiť, ísť do práce, kamkoľvek…

Uvedomila som si, aké je úžasné, keď je človek zdravý a má skvelú rodinu, priateľov a dobré vzťahy s ľudmi…keď vie, že sa má na koho obrátiť, ak niečo treba…
Tiež som sa  musela  zmieriť s tým, že moje fyzické aktivity budú obmedzené, nakoľko mi zostali v oboch nohách aj v lakti kliny a skrutky, tak už jóga, behanie a náročnejšia turistika nie sú možné.
Ale stále zostáva kopec vecí, ktoré môžem a dokážem, a preto nezúfam a teším sa :-).

Udělala byste dříve ve své minulosti něco jinak, kdybyste věděla, co se stane?

Milujem svoj život, nič by som nemenila.
Všetko, čo sa nám v živote deje má význam, má nás to niekam posunúť, niečo naučiť, prinesie nám to do cesty ľudí, ktorí nás niečím obohatia…
A ako spieva Katka Knechtová v jednej zo svojich pesničiek…každá bolesť učí dušu rásť…

Píši článek o štěstí, je něco, co byste o něm Vy chtěla druhým říct?

Podľa mňa ak človek chce byť šťastný, musí sa naučiť nebrať každodenné veci ako samozrejmosť…
Musí mať otvorené oči, myseľ aj srdce, a vidieť tie úžasné  veci  okolo seba a vedieť sa tešiť z maličkostí.
Treba hľadať v ľuďoch a situáciách to dobré, to pekné, nastaviť sa pozitívne .
Prežiť každý deň tak, akoby bol ten posledný….

Ak sa vám niečo páči, ak niečo stojí za pochvalu, ak ku niekomu cítim pozitívne emócie, ak  chcete niekomu poďakovat, povedať, že je skvelý …tak to urobte, vyjadrite hneď, ako to cítite, lebo už zajtra môže byť neskoro…

Je něco, na co jsem se nezeptala, ale měla jsem?

Na záver chcem povzbudiť ľudí, ktorým zostali po takýchto zážitkoch jazvy na tele…
Moje telo je priam posiate jazvami, mám dosť  výraznú jazvu na tvári aj na ruke, bolo pre mňa veľmi ťažké sa s týmito „stopami“ vyrovnať.
Rok a možno aj dva od nehody som nemala odvahu dať si tričko s krátkym rukávom a tiež krátke nohavice, už vôbec nie sukňu, či šaty.
Pri pohľade do zrkadla som videla ako prvé svoje jazvy, hanbila som sa za ne.
Ale jedného dňa som narazila na článok s názvom „na týchto 8 vecí si spomeň, keď sa ti v živote všetko rúti„, kde bolo  napísané, okrem iného: „Tvoje jazvy značia ťažký súboj z tvojej minulosti, v ktorom si zvíťazil. Znamenajú, že si bol silnejší ako čokoľvek, čo sa ťa pokúsilo zraniť. Nikdy sa za ne nehanbi. Začni ich vnímať ako znamenie sily, nie bolesti. Okrem toho značia, že čokoľvek sa ťa pokúsilo zraniť, už je tomu koniec. Aj tvoje telo sa ti snaží naznačiť, že už je to dávno za tebou, že sa to zacelilo.
Povzbudilo ma to a ukázalo iný pohľad na môj „problém“, preto posúvam tieto slová ďalej…

Edita mluvila o tom, jak důležité je věřit, že vše bude OK a radovat se z maličkostí. Také hovořila o tom, jak se naučila, že i neštěstí může mít nějaký smysl. Snad to i pro vás bude inspirací. Moc jí za to děkuji.

Převzato z mého webu Šťastní životu navzdory, (zveřejněno 1/2016).

Zuzana Ježková

Mám ráda, pokud se dělají smysluplné věci efektivně. A myslím, že mi to docela jde :-). Proto s tím ráda pomáhám i druhým.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

CommentLuv badge